A PERFECT CIRCLE boli dôležitá kapela, pretože definovali úplne nový smer rockovej hudby. Urobili tak síce len zmiešaním vhodných ingrediencií a ich správnym pomerom, nič to však nemení na tom, že ich kombinácia alternatívneho rocku, post rocku, emo a najrôznejších metalových postupov, zosilená rytmickými inováciami a spevom plným charizmy a netradičnej melodickej a frázovej logiky, sa čoskoro rozliala celým metalovým mainstreamom aj undergroundom, vytvárajúc tak jednu z najzásadnejších tvárí a charakteristík rockovej hudby začiatku 21. storočia. Výsledkom boli najrôznejšie úpravy a inšpirácie u haldy iných kapiel, no takisto skorý balast a povrchnosť, ktorý z pôvodnej myšlienky A PERFECT CIRCLE vymazal 90 percent obsahu a zachoval len najtypickejšie a najkrikľavejšie formálne znaky. Pre úplnosť treba dodať, že za to môžu aj sami A PERFECT CIRCLE poklesom kvality svojej neskoršej tvorby a preorientovaním sa z pôvodného štýlu na zbierku čudnonetradičnej hudby, slúžiacej len ako podmaz pre čoraz bezduchejšie posolstvá Maynarda J. Keenana. Jednoducho povedané, otcovia zakladatelia, opinion leaderi a umelecké autority čoskoro opustili svoju záhradu a nechali záhradníčiť zeleninu samú.

ASHES dIVIDE je návratom majstermozgu A PERFECT CIRCLE presne do tejto záhrady. Použitím základnej rovnice albumu „Mer De Noms“ a v menšej miere aj „Thirteenth Step“ a pridaním všeličoho nového, na čo za tie roky nečinnosti APC prišiel, vytvoril album „Keep Telling Myself It’s Alright“, no za cenu dvoch základných nedostatkov:

Po prvé, pôvodne sa síce očakávala prítomnosť silnej speváckej osobnosti, dokonca to chvíľu mala byť žena, no nakoniec ho Billy Howerdel naspieval sám. Výsledok pripomína všetky kapely, ktoré sa roky snažia neúspešne A PERFECT CIRCLE napodobniť. Žiaden Keenan, iba prevažne suchý a ničím nezaujímavý emo vokál – farbovo, intonačne, a bohužiaľ aj s tápaním, čo sa týka charizmy a snahy o kľúčové keenanovské frázovacie majstrovstvo. Na Howerdelovom speve by nebolo zlé nič, kebyže vo vzduchu nevisí snaha podobať sa a to je presne ten kameň, na ktorý naráža kosa.

Po druhé, to, čo fungovalo u APC a ich následovníkov už nefunguje ani u ASHES dIVIDE. Tvrdšie metalové momenty, ako aj étericky mäkké kompozície znejú nedôveryhodne, pretože im oproti pôvodným chýba kontext. Inými slovami, aj keď v roku X stanovíte latku a v roku Y ju množstvo kapiel podlezie, aj kebyže ju v roku Z na rozdiel od nich dosiahnete, no nepreleziete a nedvihnete, s každým ubehnutým rokom index klesá o niekoľko tried. „Keep Telling Myself It’s Alright“ môže znieť ako druhé, nikdy nevydané CD fiktívneho dvojalbumu „Mer De Noms“, no nie v roku 2008. To málo, čo má navyše – bohatšiu paletu pocitov a zvukových farieb a ručičku natočenú skôr smerom k melancholickej nádeji než k melancholickému smútku – stačí iba zčasti.

Nepochopte ma zle. Billy Howerdel nahral album, ktorým dokazuje svoju výnimočnosť a talent a ak nie ste zaprdený hudobný kritik, nemá vám prečo vadiť. Ktokoľvek iný, kto má pred sebou švédske stoly s množstvom neochutnaných dobrôt a po ruskom kaviári nepotrebuje ochutnať fínsky kaviár na to, aby zistil, že chutí ako kaviár, nemá žiaden dôvod plesať. Tak to už býva. Veľké očakávania sú sviňa.

Ak vás baví vychutnávať drobné rozdiely medzi kaviármi, máte to za 8.5/10. Ak nie, album je sotva za 6. Ja sa celkom rozhodnúť neviem, takže...

Bude sa vám páčiť, ak máte radi:
A PERFECT CIRCLE – Mer De Noms, Thirteenth Step
HEAD CONTROL SYSTEM – Murder Nature
PORCUPINE TREE – Deadwing
BLACKFIELD – Blackfield II

Najlepšie skladby:
Forever Can Be
Denial Waits
Enemies

Klip "THE STONE"